Môže byť materinská láska deštruktívna? A dokážeme milovať niekoho bez toho, aby sme mysleli predovšetkým na seba? Režisér Marko Škop vo svojej novej psychologickej dráme Láska otvára citlivé témy rodinných vzťahov, manipulácie aj smrteľnej choroby.

Film má na prvý pohľad trochu zavádzajúci názov Láska. Prečo práve Láska?

Pretože film sa pýta aj na jednu z prvých otázok, ktoré si kladieme, odkedy je ľudstvo na svete a tou je “Čo je to skutočná láska?”. Samozrejme, nikdy nebudeme vedieť odpoveď. V našom filme zobrazujeme osobný pohľad, že skutočná láska je vzťah, ktorý neobsahuje sebalásku. Že druhého/druhú milujem nie preto, že napĺňa moje predstavy o živote, že uspokojuje túžby alebo očakávania, ktoré sú moje. Ale milujem ho preto, že iba je, takého, aký je. A chcem preňho to najlepšie, hoci to možno nie je to najlepšie pre mňa a aj keby to malo znamenať, že oňho môžem prísť.

Čo bolo skôr, téma, alebo príbeh?

Dlhodobejšie sa vo filmoch venujem téme komplikovaných vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Na začiatku bola téma vzťahu mamy a dcéry, ktoré sú na seba prehnane pripútané. Zaujímala ma téma materstva, ktoré môže byť aj deštrukčné a má svoje následky v živote dcéry. Hlavná postava ja mladá lekárka Anna, ktorá túži po láske, no v skutočnosti iba opakuje manipulatívne správanie svojej mamy. Mama sa totiž k Anne chová ako milujúci despota, prostredníctvom dcéry si napĺňa svoju potrebu kontroly a dominancie. Dokonca Anne ubližuje, ale to všetko robí v mene lásky. V zmysle: „To všetko je pre tvoje dobro, milá moja.’’ A Anna má tendenciu to opakovať. Napríklad vo vzťahu k pacientom si vyvažuje svoj pocit menejcennosti a napĺňa pocit dobra a užitočnosti. Má tendenciu chovať sa ako spasiteľ. Až kým sa nestretne so skutočnou láskou medzi smrteľne chorým pacientom a jeho milujúcou manželkou, čo otočí jej svet naruby.

Vaše filmy sú charakteristické formou intímnej rodinnej drámy, ktorá sa stáva komentárom k spoločenským problémom. Prečo ste sa rozhodli tentokrát spracovať práve tému nedostatku (rodičovskej) lásky? Prečo pokladáte túto tému za aktuálnu a dôležitú?

Rodiny nás určujú. Najbližší ľudia naokolo formujú to, kým sme a to aj v dospelosti. Sú to mechanizmy, ktoré nás vedú po celý život. V dobrom aj zlom žijeme vzorce, niekedy až začarované kruhy, ktoré je ťažké prelomiť. Keď si ich uvedomíme, môžeme s nimi lepšie koexistovať a vedome s nimi niečo robiť. Myslím si, že ide o životný pocit, ktorý je univerzálny a že naše filmové spracovanie sa môže divákov dotknúť. Svet, v ktorom dnes žijeme, je, bohužiaľ, aj svetom despotických vládcov. Hovoria – ja viem, čo je pre vás najlepšie a preto musím rozhodnúť za vás, pretože iba ja vás viem ochrániť či dokonca zachrániť. Aj keby to malo znamenať že vás pri tom budem obmedzovať – dokonca aj cez reštrikcie ľudských práv – ja to musím robiť, pretože mi predsa ide o vás.

Postava Anny je veľmi zaujímavá. Navonok pôsobí detsky a zraniteľne, v skutočnosti však manipuluje ľuďmi okolo seba, vie byť krutá a egoistická. Ako vznikala táto postava?

Annu definuje pocit malého dievčatka, ktoré aj v dospelosti stále čaká na maminu lásku a je vďačná za akýkoľvek, hoci aj falošný prejav náklonnosti. Cíti sa prázdna, bez mamy nevie, kým vlastne je. Veľmi by sa chcela cítiť úplná, ale nemôže k tomu dospieť. Ide o nejednoznačnú postavu, ktorá je niekedy až protivná, ale má na to svoje dôvody, rovnako ako má svoje dôvody aj jej mama. Ona sa zasa cíti ako obeť vlastnej tvrdej matky a potom svojej dcéry, ktorej „obetovala celý život”. Vždy je v pozícii obete a Annu si neustále pripútava prostredníctvom citového vydierania. Aj Anna využíva druhých na liečenie vlastných vnútorných rán. Ak sa toho nezbaví, zostane „mŕtva zaživa“, podobne ako jej mama. Musí sa pokúsiť začať žiť svoj vlastný život.

Ako prebiehalo obsadzovanie filmu? Prečo ste sa rozhodli obsadiť práve Janu Kovalčikovú?

Na postavu Anny sme robili široký casting a Janka tu predviedla skvelý výkon. Zároveň ma na nej zaujalo, že ako herecký typ môže do postavy priniesť zvláštne napätie. Na vek tridsiatničky má stále pomerne detskú tvár, zatiaľ čo vnútri postavy sa odohráva komplikované prežívanie a verím, že to vytvára zaujímavú iskru. Janka to v mojich očiach zahrala výborne. Myslím si, že táto náročná dramatická postava by mohla byť ďalšou ozvláštňujúcou lazúrou do jej kariéry.

Ako došlo k spolupráci na scenári so Zuzanou Liovou?

So Zuzkou sme spolupracovali na oboch predchádzajúcich hraných filmoch, kde bola dôležitou dramaturgičkou. Vždy bola pre mňa aj v ťažkých tvorivých chvíľach veľkou oporou. V jednom momente som sa na ňu obrátil s tým, či by tento príbeh so ženskými postavami nepísala so mnou. Nemala s niečím podobným skúsenosť vo vlastnom osobnom živote, ale vnímala to ako živú tému v okolí. Som jej veľmi vďačný, že nakoniec súhlasila, pretože obohatila scenár nielen do šírky, ale hlavne do hĺbky.

Spolupracovali ste počas tvorby filmu s psychológmi/ psychologičkami? Prípadne, konzultovali ste s nimi scenár?

Keďže z rodinných dôvodov čiastočne žijem v Chorvátsku, bol to doktor Ladislav Pavič zo Záhrebu, kto tému a texty postupne konzultoval a pripomienkoval za oblasť psychológie. A keďže Anna je neurologička, mali sme odborného spolupracovníka aj z tejto oblasti, bol ním doktor Zoltán Goldenberg z Univerzitnej nemocnice.

Ako sa vo filme o láske objavila téma smrti? Prečo ste sa rozhodli spracovať práve príbeh rodiny, zasiahnutej ALS (amyotrofická laterálna skleróza)?

Mojej mame bola diagnostikovaná táto choroba a pred ôsmimi rokmi jej, bohužiaľ, aj podľahla, keďže účinná liečba neexistuje. Mnoho otázok okolo tejto diagnózy vo filme som riešil aj ja sám v živote našej rodiny. Kto si prešiel obdobnou situáciou, a teraz to myslím bez ohľadu na diagnózu, ten vie, že s tým súvisia tie najťažšie otázky. Otázky, ktoré sa dotýkajú dlhodobého utrpenia, určite patria k tým najťažším.

Téma ALS a tak celkovo dôstojnosti ľudí v terminálnom štádiu akéhokoľvek ochorenia je veľmi citlivá. Ako ste dospeli k tomu, ako je táto téma zobrazená v príbehu? S kým ste konzultovali ALS a veci s tým spojené?

Ako som už povedal, v mnohom som tu vychádzal s osobnej skúsenosti. Konzultovali sme aj so špecializovanou organizáciou ALSA pre pomoc ľuďom s ALS a ich blízkym, ktorá je v Českej republike. Aj na Slovensku sa ľudia aktivizujú. Od novinárky Daniely Vidovej, ktorej na túto chorobou zomrel manžel, viem, že sa už smeruje k založeniu niečoho obdobného aj u nás.

Ako ste obsadili rolu chorého Jána? Akým výzvam si pri obsadzovaní tejto úlohy musel čeliť?

Hľadali sme muža, ktorý vydrží byť dlhé hodiny zafixovaný na prístrojoch na lôžku a keďže choroba postihuje svaly, mal byť štíhly. Cez castingovú agentúru sme našli Tomáša Karasza, ktorý účinkuje v komparzoch a vedľajších postavách. Bol úžasný, vždy nesmierne ochotný. Všeobecne by som chcel vyzdvihnúť prácu hercov a herečiek vo filme. Ako sa do toho vložili, či už Ingrid Timková do postavy mamy alebo Rebeka Poláková do postavy milujúcej manželky. Náročná téma si vyžadovala nemalé emočné vypätie a veľké sústredenie. Aj preto sme ešte pred samotným nakrúcaním mali dlhé obdobie hereckých skúšok.

Prekvapilo vás niečo počas nakrúcania?

Prekvapilo ma napríklad niečo, s čím som doteraz nemal skúsenosť a to bola spolupráca s koordinátorkou intimity z Prahy, ktorá má na výkon tejto špecializovanej profesie certifikáty z USA. Išlo o scény sexu medzi Jankou Kovalčíkovou s Milanom Ondríkom, pri ktorých si postava Anny dosycuje potrebu preklopiť pocit malosti na dominanciu a zároveň potrebu dosýtiť pocit vlastnej špeciálnosti. Hoci sa Jana s Milanom dobre poznajú zo Slovenského národného divadla, s týmito scénami to nikdy nie je ľahké ani pre hercov, ani pre režiséra. Koordinátorka intimity sa neustále so všetkými rozprávala, každý tu bol v bezpečnej zóne a eliminoval sa akýkoľvek pocit zneužitia, naopak podporil sa pocit porozumenia. Za túto novú možnosť spolupráce som bol ozaj rád.

Sú filmy Eva Nová, Nech je svetlo a Láska trilógiou?

Áno, myslím, že tým, čím sa zaoberajú vo svojom jadre, sú prepojené. Žiaden človek nie je ostrov, veľa v našich životoch je ovplyvnené rodinnými konšteláciami, čo má dosah na naše ďalšie vzťahy a ľudí okolo nás.

Kto je Marko Škop?

Marko Škop (1974, Prešov) absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a dokumentárnu tvorbu na bratislavskej VŠMU. Divákov i filmovú kritiku zaujal dokumentárnymi snímkami INÉ SVETY (2006) a Osadné (2009). V roku 2015 natočil svoj celovečerný hraný debut EVA NOVÁ v hlavnej úlohe s Emíliou Vášáryovou, ktorý získal viacero ocenení, napríklad na známom festivale v Toronte či na národných filmových cenách Slnko v sieti. Jeho ďalší hraný film, rodinná dráma reagujúca na problém šíriaceho sa extrémizmu medzi mladými ľuďmi, NECH JE SVETLO (2019) získala päť národných cien Slnko v sieti, Cenu za najlepší mužský herecký výkon (Milan Ondrík) a Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty na MFF Karlovy Vary 2019. LÁSKA je jeho tretím hraným filmom.

Distribúcia: Filmtopia / www.filmtopia.sk

FOTO: Filmtopia, Zlatica Beňová